..v strese riešim veci tak, že predbehnem aj čas..
štvrtok 22. novembra 2007
pondelok 19. novembra 2007
...šťastie...
Aj to najmenšie šťastie je šťastím veľkým!
Ľudia sú už raz takí! Neuvedomujú si váhu či cenu toho čo majú! Stále idú bezhlavo dopredu, ani nevedia, čo by chceli v živote dosiahnuť, len idú. Hlavou proti múru.
Obyčajné šťastie. Čo to je?
Človek je šťastný, keď môže ráno vstať z postele, pretože vie, že kdesi spal a potom aj to, že sa prebudil. Žije. Aj to je šťastie.
Je šťastný, keď ráno môže vykročiť. Prejde cez prah dverí! Má domov. Šťastie ...
Môže si obuť topánky, obliecť šaty. Dokáže to. Má nohy, ruky. Šťastie ...
Boh každučkú sekundu zosiela na človeka šťastie. Aj keď sa mu to práve tak nezdá. Ale neskôr to pochopí!
Šťastím je mať osobu, na ktorú sa môžeme spoľahnúť, ktorú dokážeme ľúbiť aj napriek všetkým chybám, všetkým obavám. Postaviť sa pred ňu a pozrieť jej do očí. Pohľad do očí naznačuje veľa a znamená to, že vidíme. Nie sme slepí. Opäť šťastie...
Rátame so všednými vecami a nepremýšľame nad tým, aké by to bolo, keby sme nemali toto či čosi iné. Neuvedomujeme si, že to môžeme veľmi rýchlo stratiť. To čo sa ťažko buduje, na čom ťažko a dlho pracujeme môže byť preč za sekundu ... To si akosi nepripúšťame. Zabúdame prejavovať city. Veď to je samozrejmosť. Hej samozrejmosť, ale dôležitá. Koľko rodičov by rado počulo od svojich detí o tom, ako ich ľúbia, že im ďakujú za lásku, ktorú im dali? Ako ich vychovali?
Mohla by som pokračovať do nekonečna ale tí, ktorí si to neuvedomili a nepripustili doteraz si to asi ťažko uvedomia či pripustia nech použijem množstvo príkladov.
Preto prosím, aby som si aj ja vedela vážiť všedných vecí. Vecí, s ktorými počítam. Ľudí, s ktorými počítam ... aby som našla a nikdy nestratila správny pohľad na svet. Aby som dokázala ľúbiť a nepozerať okolo seba ... Aby som si strážila šťastie zubami nechtami a za všetko poďakovala „tomu tam hore“.
A toto všetko prajem aj tebe...
Nemusí to ísť hneď... stačí krôčik po krôčiku... ale nesmieš sa zastaviť a stáť na mieste...
Treba bojovať...
Skús...
Obyčajné šťastie. Čo to je?
Človek je šťastný, keď môže ráno vstať z postele, pretože vie, že kdesi spal a potom aj to, že sa prebudil. Žije. Aj to je šťastie.
Je šťastný, keď ráno môže vykročiť. Prejde cez prah dverí! Má domov. Šťastie ...
Môže si obuť topánky, obliecť šaty. Dokáže to. Má nohy, ruky. Šťastie ...
Boh každučkú sekundu zosiela na človeka šťastie. Aj keď sa mu to práve tak nezdá. Ale neskôr to pochopí!
Šťastím je mať osobu, na ktorú sa môžeme spoľahnúť, ktorú dokážeme ľúbiť aj napriek všetkým chybám, všetkým obavám. Postaviť sa pred ňu a pozrieť jej do očí. Pohľad do očí naznačuje veľa a znamená to, že vidíme. Nie sme slepí. Opäť šťastie...
Rátame so všednými vecami a nepremýšľame nad tým, aké by to bolo, keby sme nemali toto či čosi iné. Neuvedomujeme si, že to môžeme veľmi rýchlo stratiť. To čo sa ťažko buduje, na čom ťažko a dlho pracujeme môže byť preč za sekundu ... To si akosi nepripúšťame. Zabúdame prejavovať city. Veď to je samozrejmosť. Hej samozrejmosť, ale dôležitá. Koľko rodičov by rado počulo od svojich detí o tom, ako ich ľúbia, že im ďakujú za lásku, ktorú im dali? Ako ich vychovali?
Mohla by som pokračovať do nekonečna ale tí, ktorí si to neuvedomili a nepripustili doteraz si to asi ťažko uvedomia či pripustia nech použijem množstvo príkladov.
Preto prosím, aby som si aj ja vedela vážiť všedných vecí. Vecí, s ktorými počítam. Ľudí, s ktorými počítam ... aby som našla a nikdy nestratila správny pohľad na svet. Aby som dokázala ľúbiť a nepozerať okolo seba ... Aby som si strážila šťastie zubami nechtami a za všetko poďakovala „tomu tam hore“.
A toto všetko prajem aj tebe...
Nemusí to ísť hneď... stačí krôčik po krôčiku... ale nesmieš sa zastaviť a stáť na mieste...
Treba bojovať...
Skús...
piatok 16. novembra 2007
piatok 9. novembra 2007
štvrtok 8. novembra 2007
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)